September je zvláštny mesiac.

Znovu sa otvoria dvere škôlok a škôl, rána budú o niečo rýchlejšie, pribudnú desiaty, tašky, prezuvky, úlohy, krúžky, termíny… a začne sa ďalší kolotoč povinností. Pre niektoré deti je návrat jednoduchý, pre iné znamená veľkú zmenu, veľa nových podnetov, neistoty a možno aj strachu.

A práve preto mám tento rok jedno veľké želanie. Želám si, aby každé dieťa vošlo do svojej triedy s pocitom, že tam môže byť také, aké je. Aby nemuselo každý deň dokazovať, že si zaslúži svoje miesto. Aby jeho odlišnosť nebola problémom, ktorý treba odstrániť, ale informáciou o tom, ako mu môžeme lepšie porozumieť. Želám si, aby deti, ktoré potrebujú viac času, ten čas dostali. Aby tie, ktoré potrebujú ticho, mali možnosť nájsť pokoj. Aby tie, ktoré potrebujú pohyb, nemuseli celý deň bojovať samy so sebou. A aby dieťa, ktoré potrebuje pomôcku, nemuselo najskôr dokazovať, prečo ju potrebuje.

Pretože pomôcka nie je výhoda, podpora nie je zvýhodnenie a rešpektovanie potrieb dieťaťa neznamená, že mu cestu uľahčujeme viac než ostatným. Znamená to, že mu dávame možnosť po tej ceste vôbec kráčať. Želám si, aby pri deťoch stáli ľudia, ktorí si všimnú aj to, čo nie je napísané v zošite. Únavu, napätie, strach aj snahu, ktorú nie vždy vidno vo výsledku. Aby niekedy namiesto otázky „Prečo to zase neurobil?“ prišla otázka „Čo dnes potreboval, aby to dokázal?“

Želám si učiteľov, asistentov, terapeutov a rodičov, ktorí nebudú stáť oproti sebe, ale vedľa seba. Pretože dieťa nepotrebuje ďalší boj medzi dospelými. Potrebuje tím. Potrebuje vedieť, že keď bude niečo príliš ťažké, niekto mu pomôže. Keď nebude rozumieť, niekto mu to vysvetlí inak. Keď sa mu nebude dariť, nebude menej hodnotné. A keď urobí malý krok, niekto si ho všimne.

Možno tento školský rok nebude dokonalý. Ani nemusí byť. Stačilo by, keby bol trochu viac o prijatí, trochu menej o porovnávaní, trochu viac o spolupráci a trochu menej o tom, čo dieťa „nezvláda“. Aby sme sa častejšie pýtali, čo mu môžeme ponúknuť, aby to raz zvládlo.

A tak všetkým deťom, ktoré opäť prekročia prah svojich škôlok a škôl, želám jedno: aby našli miesto, kde sa budú môcť nielen vzdelávať, ale aj cítiť bezpečne. Miesto, kde budú prijaté, kde pomoc nebude odmenou, ale samozrejmosťou a kde budú vedieť, že nemusia byť ako ostatní, aby medzi ostatných patrili.

Medzi vetami, ktoré od rodičov počúvam najčastejšie, je jedna, ktorá ma vždy trochu zabolí.

„A dobehne to niekedy?“

Za touto jednoduchou otázkou sa skrýva množstvo emócií. Obavy, neistota, únava, ale aj nádej. Rodičia ju zvyčajne nepoložia hneď pri prvom stretnutí. Prichádza neskôr, keď si už dovolia ukázať svoj strach. Strach z toho, či bude ich dieťa v poriadku. Či si nájde kamarátov. Či bude raz samostatné. Či zvládne všetko, čo od neho život bude vyžadovať.

A ja ich veľmi dobre chápem. Žijeme vo svete, kde sa deti neustále porovnávajú. Od prvých mesiacov sledujeme, kedy sa otočili, posadili, začali chodiť alebo rozprávať. Neskôr porovnávame známky, záujmy, schopnosti či sociálne zručnosti. Je preto úplne prirodzené, že keď sa dieťa vyvíja iným tempom, rodič začne premýšľať, či niečo nezmeškal alebo nerobí zle.

Lenže za tie roky práce s deťmi som si uvedomila jednu dôležitú vec. Deti nie sú preteky. Každé dieťa má svoje tempo. Svoj vlastný príbeh. Svoje silné stránky aj oblasti, v ktorých potrebuje viac času.

Dnes po terapii som sa rozprávala s maminou jedného chlapčeka. Počas rozhovoru sa usmiala a pripomenula mi vetu, ktorú som jej povedala pred niekoľkými rokmi, krátko po diagnostike.

„Vy ste nám vtedy povedali, že raz bude rozprávať.“ Priznám sa, že som si na ten konkrétny moment už ani nespomínala. Ona áno. Pamätala si svoje obavy, neistotu aj množstvo otázok, ktoré v tom období mala. Pamätala si aj to, ako veľmi túžila počuť niečo povzbudivé v čase, keď sa jej svet zdal plný neznámych. Dnes je jej syn školák. Číta. Píše. Počíta. Učí sa nové veci. Napreduje. A predovšetkým je zvedavý, usmievavý a chce objavovať svet okolo seba.

Keď sa na jeho cestu pozrieme dnes, vidíme obrovský pokrok. No bolo by nespravodlivé povedať, že prišiel sám od seba. Za týmto pokrokom sú roky práce. Roky terapií. Roky každodenného opakovania. Roky podpory zo strany rodiny. Roky trpezlivosti. A aj roky chvíľ, keď sa zdalo, že sa nič nemení. Práve tie bývajú pre rodičov najťažšie. Obdobia, keď sa pokrok zdá byť neviditeľný. Keď majú pocit, že stoja na mieste. Keď sa pýtajú, či všetka tá snaha má vôbec zmysel.

A pritom práve vtedy sa často dejú tie najdôležitejšie veci. Nie vždy ich vidíme okamžite.

Nie vždy sa dajú odmerať testom alebo zapísať do tabuľky. Ale dieťa rastie. Učí sa. Zbiera skúsenosti. Buduje si dôveru vo vlastné schopnosti. Spomínam si na mnohé deti, ktoré prišli na terapie ako tiché, uzavreté a neisté. Na deti, ktoré potrebovali mesiace na to, aby sa odvážili osloviť druhého človeka. Na deti, ktoré dlho nehovorili alebo sa báli skúšať nové veci.

A potom prišli malé zmeny. Najskôr takmer neviditeľné. Jeden pohľad. Jedno slovo. Jedna otázka. Jeden úsmev. Zdanlivo malé kroky, ktoré však znamenali obrovský posun. Práve preto sa snažím rodičom pripomínať, aby sa občas zastavili a nepozerali sa na ostatné deti. Aby sa pozreli na svoje vlastné dieťa a spomenuli si, kde bolo pred pol rokom alebo pred rokom.

Často až vtedy uvidia, akú dlhú cestu už spolu prešli. Možno ich dieťa potrebuje viac času. Možno sa niektoré veci učí pomalšie. Možno jeho cesta nebude vyzerať presne tak, ako si kedysi predstavovali. To však neznamená, že je menej schopné, menej šikovné alebo menej výnimočné. Znamená to len, že rastie svojím vlastným spôsobom.

A niekedy práve deti, ktoré potrebovali viac času, naučia nás dospelých niečo veľmi dôležité. Trpezlivosti. Pokore. Schopnosti tešiť sa z maličkostí. A viere, že aj keď pokrok nevidíme každý deň, neznamená to, že sa nedeje.

Keď som dnes počúvala maminu toho chlapca, uvedomila som si ešte jednu vec. Rodičia si často pamätajú naše slová oveľa dlhšie, než si myslíme. Preto by sme ich mali používať opatrne. Niekedy totiž stačí jedna veta, ktorá dá nádej. Jedna veta, ktorá pomôže vydržať náročné obdobie. Jedna veta, ktorá pripomenie, že diagnóza nie je koniec príbehu. Je len jeho začiatok. A každý príbeh potrebuje čas, aby sa mohol naplno rozvinúť.

Pretože rast nie je vždy hlasný a nápadný.

Niekedy sa deje potichu.

A práve vtedy býva najkrajší.

Niekedy stretneme dieťa a za pár sekúnd si o ňom vytvoríme názor. Je neposlušné. Je nevychované. Vyrušuje. Nepočúva. Robí naschvály. Nechce spolupracovať. Možno kričí. Možno odchádza zo situácie. Možno sa hnevá, plače alebo si zakrýva uši. A tak si myslíme, že vieme, čo sa deje.

Pravda však býva oveľa zložitejšia. To, čo vidíme navonok, je často iba malá časť príbehu. Nevidíme úzkosť, ktorú dieťa prežíva. Nevidíme strach zo zlyhania. Nevidíme množstvo podnetov, ktoré sa snaží spracovať. Nevidíme vyčerpanie z toho, že sa celý deň snaží zvládať situácie, ktoré sú pre ostatných samozrejmé. A často nevidíme ani to, že niektoré deti ešte nevedia svoje emócie spracovávať a vyjadrovať spôsobom, aký od nich očakávame. Keď je smutný dospelý, povie to. Keď je nahnevaný, vie svoje pocity pomenovať. Keď je preťažený, dokáže si oddýchnuť alebo požiadať o pomoc.

Mnohé deti to však ešte nedokážu. Namiesto slov prídu slzy. Namiesto vysvetlenia krik. Namiesto pokojnej reakcie hnev. Namiesto vety „už je toho na mňa veľa“ príde správanie, ktoré okolie často označí za problémové. A práve vtedy sa stáva niečo, čo ma vždy zamrzí. Dieťa dostane nálepku. Nevychované, neposlušné, problémové, zlé.

Lenže väčšina detí nechce byť problémová. Väčšina detí sa nesnaží zámerne robiť veci zle. Snažia sa prežiť situáciu najlepšie, ako v danej chvíli dokážu. Niekedy im chýbajú slová. Niekedy stratégie. Niekedy pocit bezpečia. A niekedy len potrebujú niekoho, kto sa zastaví a pokúsi sa pochopiť, čo sa za ich správaním skrýva.

V našej práci často vidíme deti, ktoré si už o sebe začali myslieť, že sú zlé. Nie preto, že by boli. Ale preto, že to počúvali príliš často. Postupne prestávajú veriť svojim schopnostiam. Začínajú sa báť robiť chyby. Strácajú radosť zo skúšania nových vecí. A pritom každé dieťa potrebuje predovšetkým zažiť pocit, že je prijaté. Aj keď sa mu nedarí, aj keď prežíva náročné obdobie, aj keď jeho správanie nie je vždy jednoduché.

To neznamená, že nemáme nastavovať hranice. Deti hranice potrebujú. Rovnako však potrebujú pochopenie. Potrebujú dospelých, ktorí sa nebudú pýtať len: „Prečo sa takto správa?“ Ale aj: „Čo sa mu práve deje?“ „Čo prežíva?“ „Ako mu môžem pomôcť?“

Možno by sme boli k sebe navzájom láskavejší, keby sme si častejšie pripomínali, že nepoznáme celý príbeh. Nevieme, čo všetko dieťa prežilo pred príchodom do školy. Nevieme, koľko energie ho stojí zvládnuť obyčajný deň. Nevieme, koľko malých víťazstiev sa skrýva za tým, čo považujeme za samozrejmosť. Každé dieťa nesie svoj vlastný príbeh. Niektoré príbehy sú viditeľné. Iné zostávajú skryté. No všetky si zaslúžia rešpekt, trpezlivosť a pochopenie.

Pretože nie všetko, čo je vidieť, je celý príbeh. A niekedy práve ten neviditeľný príbeh vysvetľuje najviac.

Keď sa narodí dieťa, rodičia si prirodzene začnú predstavovať jeho budúcnosť. Predstavujú si jeho prvé slová, prvý deň v škôlke, prvé rukou napísané písmená, prvých kamarátov, prvé školské úspechy. Predstavujú si cestu, ktorá sa zdá byť jasná a samozrejmá. Niekedy však potom príde okamih, keď si uvedomia, že cesta ich dieťaťa bude vyzerať trochu inak. Nebude ani horšia, ani lepšia. Bude len iná.

V našej spoločnosti často meriame úspech podľa stanovených kritérií. Podľa známok, podľa výkonu alebo miery splnených očakávaní, ktoré sme si sami vytvorili. Lenže deti nás každý deň učia, že úspech môže mať mnoho podôb. Pre niektoré dieťa je úspech naučiť sa čítať. Pre iné dieťa je úspech prvýkrát požiadať o pomoc. Pre niektoré je úspech zvládnutá písomka. Pre iné je úspešne zvládnutým dňom ten bez úzkosti. Niekedy je úspechom prvé slovo, inokedy je to zasa prvý kamarát alebo prvá kamarátka. Pre niektoré dieťa to môže byť priamy pohľad do očí, pre iné zasa prvé verejné vystúpenie. Úspechom môže byť aj vyslovenie obyčajnej vety: „Dokázal (dokázala) som to.“

Pri práci s deťmi sa často stretávam s tým, že rodičia sú unavení z porovnávania. Nechcú vedieť, čo už dokážu ostatné deti. Chcú vedieť, či napreduje to ich. A práve vtedy si pripomíname niečo veľmi dôležité. Porovnávanie nám málokedy ukáže skutočný príbeh. Neukáže nám hodiny snahy, prekonaného strachu, malých víťazstiev ani prekážok, ktoré dieťa muselo prekonať, aby sa dostalo tam, kde je dnes.

Keď sa pozeráme len na výsledok, ľahko prehliadneme cestu. A pritom práve tá býva najväčším úspechom. Deti nepotrebujú byť kópiou svojich rovesníkov. Nepotrebujú napredovať rovnakým tempom. Nepotrebujú plniť všetky naše predstavy. Potrebujú cítiť, že ich prijímame, podporujeme a vidíme ich skutočné pokroky. Potrebujú vedieť, že ich hodnota nezávisí od známky, výkonu ani porovnania s ostatnými. Každé dieťa má svoje silné stránky. Každé dieťa má svoje tempo. A každé dieťa si zaslúži zažiť pocit úspechu.

Možno nie vždy takého, aký sme si kedysi predstavovali. Možno tichšieho. Možno nenápadnejšieho. Ale o to skutočnejšieho. Preto sa v Sloníčku tešíme z každého kroku vpred. Z každého nového slova. Z každej zvládnutej úlohy. Z každej prekonanej obavy.

Pretože vieme, že za každým z nich sa skrýva príbeh odvahy, vytrvalosti a obrovskej práce. A možno práve v tom spočíva skutočný úspech. Nie v tom, ako veľmi sa dieťa podobá na ostatných.

Ale v tom, že sa každý deň stáva najlepšou verziou seba samého.

V našej práci často oslavujeme veci, ktoré by si možno niekto iný ani nevšimol.

Prvé písmeno.
Prvé prečítané slovo.
Správne nakreslenú čiaru.
Príklad vypočítaný bez pomoci.
Úsmev tam, kde bol predtým strach.

Môže sa to zdať málo. Ale pre niektoré deti sú to obrovské víťazstvá. Nedávno som si opäť uvedomila, prečo sú malé kroky také dôležité.

Pracujem s chlapcom, ktorému bolo povedané, že nemá na to, aby navštevoval bežnú základnú školu. Že nikdy nebude ako jeho spolužiaci. Že čítať a písať sa pravdepodobne nenaučí.

Tieto slová so sebou nesú obrovskú ťažobu, ktorá svojou váhou dopadá nielen na rodičov, ale predovšetkým na dieťa.

Postupne sa u dieťaťa začali objavovať úzkosti, neskôr plač či napätie. Chlapec si zapchával uši, bil sa, cítil sa zle. Akoby každý deň dostával správu, že nie je dosť dobrý. Zhoršenie v učení sa bolo len vedľajšie. Hlavným negatívom bolo to, že chlapec prestával veriť sám sebe.

Neskôr prešiel do prostredia, kde sa naňho pozerali inak. Nie cez prizmu toho, čo ešte nedokáže, ale optikou toho, čo všetko dokáže. A vtedy sa začali diať veci. Spoznal písmená, začal čítať, naučil sa čísla, pomenúva geometrické tvary, rysuje, počíta…

Pre niekoho sú toto všetko bežné školské úlohy. Pre neho je to výsledok obrovského úsilia, odvahy a vytrvalosti. A viete, čo považujem za jeho najväčší úspech? Nie, nie je to to, že pozná abecedu a vie počítať. Je to to, že je oveľa pokojnejší, často sa usmieva a znovu objavil radosť z učenia.

A práve preto oslavujeme aj malé kroky. Pretože za každým z nich sa skrýva niečo oveľa väčšie. Sebadôvera. Odvaha skúšať. Pocit, že to zvládnem. Viera vo vlastné schopnosti.

Nie každé dieťa má možnosť zvoliť si, akou cestou pôjde. Nie každé napreduje rovnakým tempom. A tak je v poriadku. Našou úlohou nie je porovnávanie s ostatnými. Našou úlohou je porovnávanie s nimi samými. Dôležité je vidieť, ako ďaleko sa dostali od miesta, na ktorom boli ešte včera.

A v tomto zmysle je niekedy jeden malý krok v skutočnosti obrovský skok.

Preto ho oslavujeme.