V našej práci často oslavujeme veci, ktoré by si možno niekto iný ani nevšimol.

Prvé písmeno.
Prvé prečítané slovo.
Správne nakreslenú čiaru.
Príklad vypočítaný bez pomoci.
Úsmev tam, kde bol predtým strach.

Môže sa to zdať málo. Ale pre niektoré deti sú to obrovské víťazstvá. Nedávno som si opäť uvedomila, prečo sú malé kroky také dôležité.

Pracujem s chlapcom, ktorému bolo povedané, že nemá na to, aby navštevoval bežnú základnú školu. Že nikdy nebude ako jeho spolužiaci. Že čítať a písať sa pravdepodobne nenaučí.

Tieto slová so sebou nesú obrovskú ťažobu, ktorá svojou váhou dopadá nielen na rodičov, ale predovšetkým na dieťa.

Postupne sa u dieťaťa začali objavovať úzkosti, neskôr plač či napätie. Chlapec si zapchával uši, bil sa, cítil sa zle. Akoby každý deň dostával správu, že nie je dosť dobrý. Zhoršenie v učení sa bolo len vedľajšie. Hlavným negatívom bolo to, že chlapec prestával veriť sám sebe.

Neskôr prešiel do prostredia, kde sa naňho pozerali inak. Nie cez prizmu toho, čo ešte nedokáže, ale optikou toho, čo všetko dokáže. A vtedy sa začali diať veci. Spoznal písmená, začal čítať, naučil sa čísla, pomenúva geometrické tvary, rysuje, počíta…

Pre niekoho sú toto všetko bežné školské úlohy. Pre neho je to výsledok obrovského úsilia, odvahy a vytrvalosti. A viete, čo považujem za jeho najväčší úspech? Nie, nie je to to, že pozná abecedu a vie počítať. Je to to, že je oveľa pokojnejší, často sa usmieva a znovu objavil radosť z učenia.

A práve preto oslavujeme aj malé kroky. Pretože za každým z nich sa skrýva niečo oveľa väčšie. Sebadôvera. Odvaha skúšať. Pocit, že to zvládnem. Viera vo vlastné schopnosti.

Nie každé dieťa má možnosť zvoliť si, akou cestou pôjde. Nie každé napreduje rovnakým tempom. A tak je v poriadku. Našou úlohou nie je porovnávanie s ostatnými. Našou úlohou je porovnávanie s nimi samými. Dôležité je vidieť, ako ďaleko sa dostali od miesta, na ktorom boli ešte včera.

A v tomto zmysle je niekedy jeden malý krok v skutočnosti obrovský skok.

Preto ho oslavujeme.