Kedysi som začala písať preto, lebo som cítila potrebu hovoriť o veciach, o ktorých sa často hovorí príliš odborne alebo príliš nahlas. Chcela som prinášať pohľad na deti, terapie a rodičovstvo jemne, ľudsky a s rešpektom. Písala som o terapiách, o deťoch, o Vianociach v Sloníčku, o letných aktivitách, o malých aj veľkých momentoch, ktoré tvorili našu každodennosť. Verila som, že možno niekomu pomôžu, povzbudia ho alebo mu dajú pocit, že na svojej ceste nie je sám.

Potom som prestala.

Nie preto, že by som stratila chuť pracovať s deťmi. Práve naopak. Mala som však pocit, že strácam samu seba. Často sa stávalo, že myšlienky, ktoré som napísala a zverejnila, sa po čase objavili inde. Bez kontextu, bez príbehu, bez toho, čo ich robilo osobnými. Bolo to vyčerpávajúce.

A tak som sa stiahla do ticha.

Pokračovala som vo svojej práci. Odborne, s láskou a pokorou. Menej som písala a viac počúvala. Menej som zdieľala a viac vnímala príbehy detí a ich rodín.

Medzitým sa však niečo zmenilo.

Postupne som sa vrátila k zdieľaniu na sociálnych sieťach. Prestala som premýšľať nad tým, či niekoho inšpirujem natoľko, že ma bude kopírovať. Uvedomila som si, že to najcennejšie sa aj tak nedá skopírovať. Sú to skúsenosti, vzťahy, stretnutia a skutočná práca s deťmi.

A možno práve preto dnes opäť sedím pri písaní.

Nie preto, že by som chcela hovoriť hlasnejšie ako ostatní. Nie preto, že mám odpoveď na všetky otázky. Chcem odovzdať len to, čo práve niekto potrebuje počuť. Niekedy to bude informácia. Niekedy povzbudenie. Niekedy obyčajné uistenie, že aj malé kroky majú význam.

Priznám sa, mám aj obavy. V dnešnom uponáhľanom svete si občas kladiem otázku, či mám čo povedať. Či sa medzi množstvom informácií nestratia aj tieto slová.

Potom si však spomeniem na všetky deti, rodičov a príbehy, ktoré stretávam každý deň.

A viem, že ak moje slová pomôžu čo i len jednému človeku cítiť sa o trochu pokojnejšie, istejšie alebo menej osamelo, potom má zmysel písať.

Tak teda začínam znova.

Vitajte späť.